Kopcovitý reliéf a bohaté lesy v okolí mesta Humenné predurčili hlavný zdroj obživy obyvateľstva - ťažbu a spracovanie dreva. Výstavba a využívanie železničnej trate Budapešť - Lvov pomohla spojiť mesto s vtedajšou Európou. Možno tu niekde treba hľadať zrod myšlienky, ktorá sa naplnila založením predchodkyne školy - Mestskej rezbárskej školy v Humennom v roku 1878. Po niekoľkých rokoch pre nedostatok učebných priestorov a slabú starostlivosť mestských úradov škola zanikla. V roku 1890 prevzal školu spod mestskej správy štát a zriadil pri nej drevársky odbor. Prvým riaditeľom bol J. Hofmeister, po ňom Július Édes a Karol Mendly. V roku 1913 bola škola z politických dôvodov preložená do Prešova a v Humennom bol zriadený štvormesačný kurz pre stolárskych robotníkov.
Počas 1. svetovej vojny bola navyše z Ujpesti do Humenného preložená odborná škola košíkarská, ktorá však neskôr zanikla pre nedostatočný počet žiakov. Po vzniku ČSR zriadila vláda v roku 1920 trojročnú učebnú dieľnu na spracovanie dreva s vyučovacím jazykom slovenským. Táto dielňa mala stolársky a rezbársky odbor. Riaditeľom bol sochár - rezbár Jozef Kríž. V roku 1925 bola reorganizovaná na 3-ročný odborný ústav. V školskom roku 1931/32 bola škola rozdelená na odbornú a učňovskú školu. V odbornej škole boli odbory stolárske a škola mala v tom čase 102 žiakov. Žiaci odbornej drevárskej školy sa denne vyučovali polovicu hodín teórie a polovicu praxe v školskej dielni. Učňovské profesie mali vyučovanie dvakrát do týždňa po pracovnom čase od 18. do 20. hodiny. Ostatný čas pracovali u majstra v dielni, neraz pomáhali pri domácich prácach alebo v maštali.
Od školského roku 1938/39 niesla škola názov Slovenská štátna škola na vypracovanie dreva. Počet žiakov dosiahol 143, a do prvého ročníka sa prijímali žiaci duševne a telesne vyspelí, ktorí mali ukončenú trojtriednu občiansku školu a dovŕšili 14. rok veku. Po ukončení tretieho ročníka musel žiak pracovaťt jeden rok ako tovariš alebo továrenský robotník, až potom dostal oprávnenie k samostatnému vykonávaniu živnosti.
Počas 2. svetovej vojny bola škola premenovaná na Štátnu odbornú školu na spracovanie dreva. Menil sa pomer medzi počtom žiakov v odbornej a učnovskej škole, kde sa zvyšoval počet učňov. V roku 1944 bola škola evakuovaná do Banskej Štiavnice, ustupujúce nemecké vojská obsadili budovu školy, odviezli prístroje a zariadenia dielní a zničili inventár.
V školskom roku 1945/46 bola premenovaná na Učňovskú školu a o tri roky neskôr na základnú odbornú učňovskú školu.
Školský rok 1953/54 priniesol nečakané problémy. Na základe úpravy Ministerstva školstva a Ministerstva miestneho hospodárstva prešli
dňom 1. januára 1954 všetky ZOŠ do stavu MH.
Týmto prišla škola o budovu, stroje a všetky dielenské zariadenia. Stroje a prístroje boli rozoslané do rôznych škôl Slovenska. Po tomto zdanlivom rozpade sa už ako Ucňovská škola opäť začína vzmáhať. Bola umiestnená v podnájme Vyššej hospodárskej školy na dnešnej Kukorelliho ulici. Riaditeľom bol J. Fabián a nadriadeným orgánom sa stalo Krajské riaditeľstvo učňovských škôl v Prešove. Už v školskom roku 1955/56 bolo na škole 136 žiakov v rôznych profesiách: stolár, maliar, natierač, holič-kaderník, cukrár, krajčír, sklenár, obuvník, fotograf, kachliar, elektroinštalatér, rádiomechanik, zámočník, vulkanizér, automechanik, kováč, podkováč a jemno-mechanik. V jednej triede sa učilo aj šesť rôznych odborov, vyučovanie bolo aj počas sobôt na dve smeny.
V školskom roku 1962/63 sa prvýkrát otvorili predavačské učebné odbory. Škola mala 316 žiakov, rozrastá sa záujmová činnosť, prichádzajú prvé úspechy: sútaž v odbore holič-kaderník, okresné výstavy exponátov STTM, prvé miesto v krajskom kole učňovských škôl. Učňovská škola sa dostáva do povedomia humenského obyvateľstva.
V školskom roku 1964/65 odišiel do dôchodku riaditeľ J. Fabián a na jeho miesto bol menovaný V. Hnát, ktorý však koncom roku tragicky zahynul. 15.9.1965 sa stal riaditeľom Jozef Palenčár. Školský rok 1965/66 bol súčasne posledným v starej školskej budove.
1. septembra 1966 sa začalo vyučovať v novej škole pavilónového typu na Družstevnej ulici. Postupne sa zariaďovali odborné učebne, kabinety, vysádzali sa okrasné a ovocné stromčeky, kvety a kríky. Až do roku 1977 sa škola rozrastala. Zaviedli sa ďalšie nové učebné odbory: strojný zámočník, murár, maliar - natierač, kuchár, dámska a pánska krajčírka. Počet ucňov dosiahol 924 v 17 profesiách, učiteľský kolektív pozostával z 26 učiteľov, dvoch vychovávateľov a 1 externého učiteľa. Škola žila bohatým športovým, kultúrnym a spoločenským životom. K skvalitneniu výchovno-vzdelávacej práce prispelo aj dokončenie výstavby telocvične. Prvýkrát sa otvorili dva študijné odbory s maturitou na večernej strednej škole pre pracujúcich, a to prevádzka obchodu a prevádzka spoločného stravovania.
V roku 1977 sa zriadilo samostatné Odborné učilište pri ROP š.p. a tak sa odčlenili odbory čašník a kuchár. Na novú školu prešla aj časť pedagogických pracovníkov.
Školský rok 1978/79 bol rokom jubilejným, kedy si všetci pracovníci a žiaci pripomenuli 100. výročie založenia školy. Na slávnostnej akadémii pozdravili jubilantku predstavitelia ministerstva školstva, krajských a okresných orgánov. V tom istom roku dochádza k dalšej zmene názvu, zaniká Učňovská škola a zriaduje sa SOU s teoretickým vyučovaním v Humennom.
Významnou udalosťou v histórii SOU bol prechod zo správy školstva do pôsobnosti MH. Od roku 1983 bolo zriadené SOU služieb v Humennom a materiálno-technickým zabezpečením a prevádzkovou činnostou bol poverený Okresný priemyselný podnik š.p. Tým sa rozšírila doterajšia pôsobnosť SOU a zvýšili sa nároky na prácu riadiacich i pedagogických zamestnancov. Teoretické vyučovanie sa uskutočňovalo v priestoroch SOU na Družstevnej ulici, praktické vyučovanie na pracoviskách OPP, Komunálnych služieb, Jednoty, Zdroja, ČSAD a ďalších. Učitelia so zástupcom pre teoretické vyučovanie boli zamestnancami odboru školstva pri KNV v Košiciach, riaditeľ, ostatní zástupcovia riaditeľa, majstri odborného výcviku, vychovávatelia a prevádzkoví pracovníci patrili OPP š.p. Humenné.
V období, ked riaditeľom OPP š.p. bol Ing. Vladimír Pikala, nastal najväčší rozvoj SOU. Od 1. septembra 1986 bol odovzdaný do užívania nový moderný Domov mládeže s kapacitou 220 lôžok, so školskou jedálňou, spoločenskými miestnosťami a študovňami. V ten istý deň bol slávnostne položený základný kameň budovy dielní praktického vyučovania, ako združená investícia OPP a Chirany Humenné, výstavbou bol poverený Chemkostav n.p . Humenné. Stavba bola dokončená v roku 1989 a tisíce brigádnických hodín na nej odpracovali aj pracovníci a žiaci SOU služieb.
Búrlivé dni po 17. novembri 1989 zasiahli aj do sféry školstva. Okamžite vzniklo Učiteľské fórum ako nezávislý orgán pracovníkov v školstve, ktorý žiadal presadiť v pedagogickom procese demokraciu, humanitu a toleranciu. Preto už v januári 1990 bola riešená otázka vedúcich pracovníkov školy a vo voľbách bol za riaditeľa zvolený Mgr. Jozef Vician. Nové vedenie školy začalo s elánom realizovať svoje predstavy o riadení SOU. Prehodnotilo organizacnú štruktúru školy, požiadalo zaradiť do siete nové učebne a po prvýkrát aj študijné odbory s maturitou.
Dňom 1. januára 1991 bolo SOU služieb v Humennom zriadené Ministerstvom školstva ako príspevková organizácia s právnou subjektivitou.
Najdôležitejšou úlohou sa stala delimitácia majetku a finančné odpojenie sa od materského podniku. S pochopením riaditeľa Ing. Gabriela Fischera a celého vedenia OPP Humenné získalo SOU služieb všetky budovy s pozemkami, stroje a zariadenia, ktoré slúžili na výuku žiakov. Od 1.júla 1991 sa začala písať najnovšia kapitola dejín školy.
V školskom roku 1991/92 malo SOU vyše 900 žiakov, ktorí sa pripravovali pre 93 rôznych organizácií. Postupným zánikom, likvidáciou, privatizáciou a transformáciou stratili podniky záujem o výchovu žiakov, neuhrádzali faktúry za výuku a spôsobovali škole ekonomické problémy. Celé bremeno financovania učňovského školstva prevzal na seba štát. Po zániku stredísk praktického vyučovania pri podnikoch Zdroj, Jednota, Komunálne služby a neskôr aj CSAD prešli majstri odborného výcviku do stavu SOU, č ím sa zvýšil počet pracovníkov školy nad sto.
V školskom roku 1992/93 sa po prvýkrát otvorili odbory denného štúdia s maturitou - operátorka odevnej výroby a operátor drevárskej a nábytkárskej výroby, o rok neskôr učebný odbor cukrár. Škola sa pevne zapísala do vedomia obyvateľov regiónu, o čom svedčí záujem prihlásených žiakov do prvého ročníka, každoročne prevyšujúci možnosti prijatia.
Posledná zmena zriadovateľa nastala k 1. septembru 1996, keď sa riadenie a financovanie školy presunulo na Krajský úrad v Prešove. V súčasnosti navštevuje denné štúdium a nadstavbové štúdium viac ako 500 žiakov. Objekty SOU služieb sú jednou z dominánt mesta pri vstupe do Humenného zo západnej strany. Počtom žiakov, pracovníkov či paletou učebných a študijných odborov patrí škola medzi najväčšie v prešovskom kraji.
Za vyše dvanásť desaťročí si SOU služieb v Humennom vybudovalo dobrý kredit a postavenie medzi školami v rámci okresu a kraja. Svojím kvalitným personálnym a materiálno-technickým vybavením sa stalo dôstojným pokračovateľom historického dedičstva. Toho, ktoré žije v pamäti tisícov našich absolventov, zamestnancov a celej verejnosti. Brány školy ostávajú aj naďalej otvorené pre ďalšie pokolenia mladých ľudí túžiacich po nových vedomostiach.
